Už od narodenia bolo jasné, že sa budem vždy usilovať o niečo úplne iné ako ostatní moji rovesníci. Asi mi to bolo niekde zhora dané, že namiesto prezliekania a česania bábik sa budem hrať s mazľavým blatom, alebo niekde strúhať vŕbovú paličku... Pamätám sa na moje prvé kresby na spodnej doske konferenčného stolíka, za sedačkou a v skrini. Ešte stále tam sú... Súdružka učiteľka hovorila mojej mame, aby mi radšej ona kreslila do zošita prvouky - vraj sa na to nedá pozerať. Od malička som tvrdohlavá osobnosť a tak ma ani slová dospelých nezastavili v kreslení. A nakoniec sa to vyplatilo. Vo štvrtej triede nastal ten prelom: na hodine výtvarnej výchovy som namaľovala sovietsku raketu na mesiaci, súdružka učiteľka bola nadšená a už to išlo. Bola som ešte len dieťa, ale veľmi rýchlo som si uvedomila, že musím kresliť to, čo obdivujú iní. Začala som grafikou. Čím to bolo pre mňa škaredšie - vychudnuté postavy, zvieratá so sociálnou tematikou - tým viac som vyhrávala v súťažiach. A práve toto obdobie rozhodlo o mojej ďalšej budúcnosti. Začala som študovať na strednej škole umelecké rezbárstvo. Najprv to bola zvedavosť, ktorá sa každým rokom prehlbovala do závislosti... Po skončení strednej školy ma však na vysokú školu výtvarných umení nezobrali. Možno som to mala skúšať viackrát. Možno. Ale s odstupom času som pochopila prečo sa tak nestalo: začala som učiť rezbárstvo ľudí, ktorých lákalo čaro dreva. A keď som pozrela na práce svojich žiakov, vtedy mi to došlo: ja už dávno nie som žiak. Nepatrím do školy - iba ak na tú stranu katedry, na

ktorej sedávajú učitelia. Moji žiaci sú nadšení a vyrezávajú skvelé veci. Chcete sa k nim pridať?